NIKDY NEBOLO POČUŤ, ŽE BY BOL NIEKTO OPUSTENÝ, KTO SA POD TVOJU OCHRANU UTIEKAL...

            Som Židovka, pochádzam z východného Poľska a som siedma z desiatich detí. Hoci väčšinu obyvateľstva v našej dedine tvorili židia, ja som sa od detstva viac kamarátila s kresťanskými dievčatami. Od nich som sa naučila základné kresťanské modlitby a sem-tam som zašla aj na svätú omšu. Keď sa v tretej triede moje spolužiačky pripravovali na prvé sväté prijímanie, ja som ich skúšala z katechizmu.
            Jedného dňa sa moji starší súrodenci a rodičia dozvedeli, že som bola v katolíckom kostole. Otec začal plakať a utekal k rabínovi, aby ho požiadal o radu. Matka si vynucovala odo mňa sľub, že už nikdy do kresťanského kostola nevkročím. Nič som jej však nesľúbila. Keď sa otec od rabína vrátil, poriadne ma zbil remeňom a zakázal mi samej opúšťať dom. Vysvetlil mi, že chodiť do katolíckeho kostola je hriech.

            V septembri 1939 nemecká armáda obsadila Poľsko. Môj otec, žid, krajčír, čoskoro stratil svojich zákazníkov a naša rodina sa dostala do veľkej biedy. Musela som chodiť žobrať, ale často ma s nadávkami odohnali už od dverí.
            Na jar roku 1940 Nemci oplotili časť našej dediny ostnatým drôtom a všetci židia sa tam museli presťahovať. Deň predtým z dediny potajomky ušli moji traja bratia aj staršie sestry – mňa však mama nenechala odísť.
            Jedného októbrového rána nacistické jednotky obkolesili naše židovské geto a prinútili nás zhromaždiť sa na malom námestí. Tam do nás začali strieľať. Na vlastné oči som videla, ako zomierajú moji rodičia a mladší súrodenci.
            Skamenela som od hrôzy. Zrazu sa aj ku mne priblížil vojak a namieril na mňa puškou. Vykríkla som: „Milujem Nepoškvrnenú!“ Tu sa vojak rýchlo poobzeral okolo seba, schytil ma za ruku, schoval ma pod svoj dlhý vojenský plášť a vyviedol ma z geta von. Vonku mi povedal: „A teraz utekaj!“
            Celý deň som sa skrývala na poli. Až večer som sa priblížila k jednému domu, ale domáci ma zo strachu nevpustili dnu. Do svojho domu ma nakoniec prijala jedna chudobná žena, dala mi najesť, nechala ma u seba prespať a ráno mi do šatky zabalila niečo na jedenie. Podala mi to so slovami: „Choď tým smerom! Tam sa židia schovávajú v jednom bunkri. Možno tam nájdeš dokonca aj svojich bratov a sestry.“
            Vyčerpaná som sa naozaj za niekoľko dní stretla so svojimi súrodencami. Spolu sme však dlho nepobudli. Jednej noci nás obkľúčili vojaci SS, strieľali do nášho úkrytu a hádzali doň granáty. Moji súrodenci pri tom prišli o život.
            Mne sa podarilo utiecť a skryť sa v húštine. Viac ráz prebehli nemecké ovčiaky blízko popri mne, no akoby zázrakom ma nezacítili. Neprestajne som sa modlila modlitbu: „Rozpamätaj sa, svätá Panna Mária, že nikdy nebolo počuť, že by bol niekto opustený, kto sa pod tvoju ochranu utiekal a teba o pomoc prosil.“
            Keď sa vojaci stiahli, ja som mohla opustiť svoj úkryt. Došla som k jednej osade. V prvom dvore, ako sa zdalo, nebolo ani živej duše. Vstúpila som do predsiene, pootvorila som dvere a nazrela dovnútra. Na posteli ležalo dievča, biele ako stena, nepohnuto. Bolo mŕtve. Pri posteli kľačala žena a veľmi plakala. Vedľa nej stál muž, zmeravený od bolesti. Odrazu sa otočil a opýtal sa ma: „Kto si? Čo chceš?“ A ja som sa naňho iba smutne pozerala. Žena však pochopila. Podišla ku mne a nežne ma objala.
            Po chvíli sa so slzami v očiach obrátila na svojho muža: „Pozri, naša jediná dcéra umrela. Boh nám namiesto nej posiela toto dievča.“ Pritom si ma ešte silnejšie privinula k sebe a opýtala sa: „Povedz, kto si a odkiaľ prichádzaš?“
            Porozprávala som im svoj príbeh. Zdôverila som sa s tým, že nechcem zomrieť. „Nie, neboj sa. Ochránime ťa,“ povedala žena a pokračovala: „Podobáš sa na našu dcéru. Odo dnes sa budeš volať Hedwiga – tak ako ona.“
            Dcéru pochovali v záhrade a hrob zakryli lístím. Ja som o niekoľko dní ochorela a tri dni som sa nachádzala medzi životom a smrťou. Viac ráz prišli do domu aj vojaci SS, ale stačilo povedať jediné slovo „týfus“ a oni hneď odišli.
            Moji adoptívni rodičia od začiatku so mnou zaobchádzali ako s vlastnou dcérou. Po určitom čase ma na moju vlastnú žiadosť potajomky pokrstili. Umožnili mi študovať na gymnáziu. Po vojne viedla moja cesta do mariánskeho rehoľného spoločenstva.

                                                             (zdroj: Karl Maria Harrer, Najkrajšie mariánske príbehy)